Tak sme mali naozaj peknú jeseň. Nikto to samozrejme až také očarujúce nečakal, ani ja, najmä, keď mi moja manželka oznámila, že je treba v záhrade pohrabať lístie. Aká banálna veta, tobôž aj banálna práca. no nezostávalo mi nič iné, len to drahej sľúbiť, aby som večer mohol ísť s kamarátmi na pivo, takpovediac, bez rečí. Nuž zobral som ja pekne hrabličky a daj sa ho hrabkať záhradku. Vlastne záhradisko obrovské a tých stromov. čo tam rastie, som si uvedomil až keď som sa do toho pustil. Prvá hodinka prebehla v pohodičke, v ušiach mi hral Ozzy, počasie perfektné, tak čo veď to ide samo. Išlo. Pri druhej hodinke som si prestával cítiť moje ruky a tretiu hodinu som to vzdal, že aj zajtra je deň. Tu som si vlasne uvedomil, že som to veľmi dlho, kvôli všetkému možnému, nerobil. kto to teda robil? Odpoveď je jednoduchá. Moja žena. Až teraz mi znovu, kdesi vzadu zo zatylka zaznelo, keď som sa takto na jeseň vrátil z práce domov, tá obyčajná veta. Ahoj drahý, navečer som pohrabala záhradu. A ja som len stroho odpovedal: Fajn drahá. A to bolo všetko. Až sa teraz hanbím, že som predtým nedokázal oceniť jej pracovitosť. Prepáč MOJA DRAHÁ, nabudúce už budem určite vedieť, čo tie obyčajné slová vlastne znamenajú!!!
P.S.
Na to pivko som nakoniec s kamaratmi nešiel, bol som unavený.
Celá debata | RSS tejto debaty